utorok, 15 jún 2010 08:07

O dažďovej kvapke

Napísal(a) 
Ohodnotiť túto položku
(4 hlasov)
Znecistenie_VN_Neslusa Znecistenie_VN_Neslusa

Niekoľko poeticky poňatých slov k povodniam, ktoré nás v poslednej dobe postihli.

Ahojte! Volám sa Lenka a som dažďová kvapka. Patrím na našu Zem už od nepamäti a niekoľko krát som prešla každý jej kút. Cestovali sme spolu s kamarátkami Golfským prúdom z teplých pláží mexického zálivu až za sever od Anglicka, kde si slnko zmyslelo, že nás svojimi lúčmi vytiahne k sebe do oblakov. Veľmi sme sa tešili, veď po takej dlhej ceste oceánom sa treba isť pozrieť na svet aj z výšky. V oblakoch sme sa však necítili najlepšie, lebo nás tam bolo naozaj veľa. Po takejto tlačenici sme vôbec netúžili. Bežíme za slnkom nech už neblázni však je nás dosť. Nech nechá niečo aj na zemi. Keď sme však zočili slnko, pravdu povedať netvárilo sa veľmi nadšene. Po krátkej debate z neho vypadlo, že ono by nás hore ani neťahalo, ale vraj nejaké skleníkové plyny, či čo, mu nedajú spávať a len kde by mu čo zlé vyviedli. Chceli sme ho aj poľutovať a niečo na tie hnusné plyny vymyslieť, to nás však už vietor fúkal niekde do stredozemia Európy. Veselo sme si v mraku poskakovali a tešili sa, do ktorej krajiny nás zavanie. „Aha, Slovensko!“ kričí kamarátka. Na Slovensku som už raz bola a naozaj sa mi tam páčilo. Krásne zelené hory, kde sme si mohli po spŕške z neba chvíľu odpočinúť. Povylihovať si v zemi a čistou studničkou šup zasa von na svet. Potom sme veselo hrkotali čistým zurčiacim potôčikom až dolu do doliny, kde sme sa konečne streli aj s kamarátkami z iných mrakov. Spoločne sme potom čľapotali pomedzi drevené chalúpky ďalej malebnou dolinou. Sem tam sme sa zatočili na hati, ktorá bola plná pstruhov a zase sme pokračovali v našom veľkom dobrodružstve po Slovensku. Pamätám si aj to, ako sme sa pri jednom zámku vlievali do Váhu, kde sme stretli tatranské fešandy a potom spoločne jednou cestou plávali až dolu do Prešporku, kde sme sa zapojili do zástupu nemecky hovoriacich kolegýň. A všetci pekne spolu až do mora. Ako tu len bolo fajn. Tu by sme mohli spadnúť zas. Tu sa mi páčilo! Nahováram všetky kamarátky a tlačíme mrak dolu k zemi. Ani nevieme ako a už ho trháme o najbližší kopec. „Hurá!!!“ podarilo sa. Mrak je roztrhnutý a my si vysmiate letíme vzduchom dole na zem. Pristávanie sa mi však akosi nepozdáva. Padáme na nejaké blato. Všade okolo len konáre, holé pníky a kamene. Kde to sme? Nezmýlili sme si destináciu? Tu to predsa vyzeralo úplne inak. Neviem prečo, naraz sa na mňa hrnie ďalších milión hnusných špinavých kvapiek a tlačia ma dole kopcom. Už sa fakt neudržím. Som celá zafúľaná od toho hnusného blatiska. Fuj. A stále sa na mňa tlačia, tlačia a tlačia. Pri najbližšej príležitosti sa vsiaknem niekde pekne do zeme a tam sa v pokoji očistím. Každý sa tu však tlačí, niekde sa ponáhľa, je celý ufúľaný. No hrôza. Už sú medzi nami aj kadejaké konáre, stromy a kamene. S rachotom hučíme dolu vyťatou horou ako zmyslov zbavení. Ja som si veru pamätala iný oddych v hore a nie na takéto šialenstvo. Nie je sa tu vôbec kde zastaviť a tak sa stále len ženieme dole kopcom do doliny. Vchádzame do potoka, kde sa doteraz šialená cesta stáva nočnou morou. Šinieme si to dolu holým betónovým korytom úplne bez prekážky a rýchlosť stále rastie. Vychádzame z koryta a ihneď narážame na nejakú kopu tehál, betónov a iných neidentifikovateľných veci. Takéto niečo si fakt z poslednej návštevy Slovenska vôbec nepamätám. Betón, nebetón teraz už je neskoro. Či chce, či nechce ide s nami. Už sa mi to naozaj prestáva páčiť. Ja som predsa slušná kvapka a nie aby som sa tu váľala celá špinavá s nejakým bahnom, betónmi a podobným haraburdím. Rýchlo však zabúdam na svoju vznešenosť, keď z brehov do valiacej sa partie priberáme ďalších obyvateľov slovenských brehov. Sú tam všelijakí farební, ktorí majú na hlavách štuple. Ďalšia partia si zasa hovorí odpad zo záhrad. Betonárov a tehlárov je tu už tiež viac ako dosť. A o všade lepiacom sa blate už ani nehovorím. Naraz bum! Narážam na partiu „tuhého komunálneho odpadu“. Zdá sa mi, že tak dáko to voláte. Vyhadzuje ma to okamžite hore. Ešte pred tým ako ma to treskne na cestu vidím most, z ktorého trčia veľké konáre, na ktoré sa tlačí obrovský zástup všetkých možných spolucestujúcich, ktorých sme nabrali z Vašich úžasných brehov. Úplnou čerešničkou tesnosti je tráva nakosená z trávnika. Ako by to bolo celé naplánované a ľudia si chceli postaviť na potoku hrádzu, preto všetko prichystali na brehy. Je mi to celé nejaké divné, pretože most s rachotom praská a padá do valiacej sa masy, ktorá sa už vodou nazvať nedá. Nestíham sa však viac pozerať lebo dav ma tlačí po ceste, kdesi úplne preč z koryta. Kde to zasa ideme? Vchádzame do nejakej pivnice. Všade okolo je tma, rozpoznávam len nejaké skrine, detský bicykel, pár dajakých krabíc. Tak tu sa mi naozaj vôbec nepáči. Hrôza. Rýchlo preč. Len ako? Nedá sa. Nie je kade vytiecť. Musím čakať na tomto odpornom mieste. Idem troška zdriemnuť. Budí ma plač a náreky. Toto je naozaj ako zlý sen. Ja dobrá kvapka, ktorá prináša životodarnú vlahu a teraz toto. Chcem sa zobudiť a zabudnúť na všetko to, čo sa mi za posledných pár hodín stalo. Moje myšlienky však prerušuje pán, ktorý ma so strašným hundraním vynáša vo vedre von a so spŕškou oplzlých slov ma vylieva pred domom. Tak a toto je už naozaj dosť !

Ako keby som za to všetko mohla ja ? Prišla som si tu na pekný výlet, ale to čo ste tu pre mňa pripravili bolo ako cesta strašidelným lesom. Ďakujem Vám veľmi pekne za také privítanie ! Dúfam, že sa tu už nikdy nevrátim.

Čítať 4139 krát Naposledy zmenené utorok, 03 december 2013 21:48